NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Spevák Robo Mikla – nezvládnuteľný búrlivák zo Superstar a bývalý alkohoholik, ktorý s touto pliagou od svojej osemnástky bojoval nekonečných trinásť rokov. Dnes už takmer štyri roky abstinuje a je z neho rocker s poetickou a jemnou dušou.
Svoje zhudobnené básne predstavil 22. januára v novomestskom hudobnom klube Blue Note.
Teba majú ľudia zafixovaného ako nenapraviteľného rebela z prvého ročníka Superstar. Pred publikom dnes stojí spevák – poet s množstvom intímnych spovedí. Nebude problém presvedčiť divákov o novej identite?
- Zažívam naozaj zaujímavé situácie. Ľudia chodia na mňa ako na superstar, ale už sa blysne aj nový pohľad. Diváci vidia, že je to niečo iné, niečo nové. Potom odchádzajú príjemne prekvapení a šíria túto správu ďalej.
S básnikom duše ťa spája dodnes asi veľmi málo ľudí.
- Pre mňa to však nie je nič nové, vždy to vo mne bolo. Len veci boli inak nastavené. Po Superstar som musel niektoré veci chcene i nechcene, v predstavách, že to dobre vypáli, poslúchnuť. Vrátil som sa sám k sebe a vytriezvel som zo života aj zo snov, ale aj z alkoholu. Robím teraz tak, ako som vždy chcel. Dávam do piesní aj polohu rebela a odkazujem, čo sa mi nepáči, ale aj zároveň správy poeta, čo sa mi páči a o čo milujem.
Kedy si začal písať básne?
- Prvú báseň, i keď možno smiešnu, som napísal, keď som mal sedem rokov. Škaredo som sprznil básničku o ranenej breze. Moja mama to našla na papieriku a tri hodiny to nosila za podprsenkou. Nechcela mi ju vrátiť a dámy v robote sa na tom asi dobre bavili. Rozbehlo sa to na gymnáziu a balil som na to baby. Dnes ma básnické myšlienky napadnú aj medzi treťou a piatou ráno, vtedy si ich zapisujem. A keď som lenivý vziať pero do ruky a nezapíšem, tak už ich nikdy nevrátim.
V tvojich zhudobnených básňach som začul v diaľke znieť aj Vladimíra Vysockého.
- Už mi to povedalo mnoho ľudí. Popravde, Vysockého som nikdy nepočul. Hoci mám od neho doma CD i knižku, je asi najvyšší čas si album vypočuť a knižku prečítať. Možno som jeho reinkarnácia.
Často rebelská duša je vo svojom vnútri jemná a citlivá, z teba cítiť niečo podobné. Potrebuješ zo seba zmývať svoje hriechy?
- Ja si v princípe stojím za celým svojím životom. V rôznych obdobiach som sa hľadal rôznym spôsobom. Nezmývam, ale skôr vymývam. Vyplavujem jedny vrstvy, chcem tam dostať druhé. Niečo stráviť a niečo zľahka vypudiť.
Dnešný svet je plný komercie, prázdnoty, plytkých prvoplánových aktivít. Ako sa ti v ňom žije?
- Priznám sa, mal som problém s tým, že som niektorým interpretom závidel, ktorí pritom nemali vôbec hlbokú výpoveď, akú by umenie malo mať. Tieto pocity a stavy som zo seba vypláchol a sústredím sa na to, čo robím. Dobré sa predá samo.
Dobré umenie, dobrý pocit, dobrý zážitok sa dostane postupne do ľudí tak, že si to začnú pýtať.
Dnes sály vypredávajú komerčné braky, so silnými myšlienkami a poetikou sa dá iba ťažko preraziť.
- Ľudia sú z prvoplánovej komercie a ľahkých, nič nehovoriacich vecí, už unavení. Začínam to cítiť na koncertoch, že keď je menej ľudí, sú reakcie omnoho silnejšie. Ľudia hladnú po kvalite, len musia viac hľadať.
Vo februári ti vyjde zbierka básní. Neobávaš sa nezáujmu, keď ťa ľudia majú spojeného stále s alkoholickými excesmi a zrazu príde Miklova poézia?
- Neobávam. Položím knižky pred nich, zahrám, zaspievam, odrecitujem. Oni si to buď vezmú, alebo nevezmú.
Každý máme právo si vybrať, čo nás osloví. Priťahujeme si veci, ktoré naša duša potrebuje. Keď niekto bude mať nutkanie čítať Miklove básne, tak to urobí. Je to slobodná vôľa.
Ako k nápadu vydať básnickú zbierku vôbec prišlo?
- Oslovila ma kamarátka, či to nechcem vydať. Ja som mal pocit, že ich je nejakých tridsať a bude to trápne. Ona ich narátala bez dvoch sto. Vybrali sme deväťdesiat. Ako ľudí oslovia, uvidíme.
Strávil si štyri roky v USA, z New Yorku sa napokon opäť vrátil na Slovensko. Boli tie odchody a príchody pre tvoju dušu nutné?
- Odchody a návraty a celé to pendlovanie odhalili nové brehy, nových ľudí.
V Amerike sa mi podarilo dať do poriadku. Študoval som dva roky svojho démona a zahnal som ho. Viem, keď sa objaví, čo mu povedať. V USA som vytriezvel.
Nikdy som tam nechcel ale ostať. Rodičia boli starší a bolo sa treba vrátiť. Mama v apríli minulého roka zomrela a som s otcom a spokojný.
Aj si na americkom kontinente koncertoval?
- V New Yorku som koncertoval pre slovenskú a českú komunitu. Robil som aj diskotéky, oslavy a zábavy. Popúšťal som staré dobré české a slovenské hity a mali zábavu.
Teba si stále všetci spájajú s prvým ročníkom Super-star. Ako sa k súťaži po rokoch vraciaš v spomienkach?
- Ľudia majú stále pocit, že do Superstar idú jedinci, ktorí sa rozhodli byť včera večer hviezdou. Málokomu napadlo, že sú to ľudia, ktorí roky spievajú alebo roky hrajú divadlo.
Ja som bol osem rokov v divadle, mal za sebou dve kapely, bol som regionálnou hviezdou. Bral som to ako ďalší pokus ďalej sa posunúť. Bola to škola a mladým by som mohol dnes robiť poradenstvo.
Teba hnali diváci hlasmi stále ďalej a ďalej, bol si nezvládnuteľný, ale publikum ťa milovalo. Pre svoje alkoholické stavy si však napokon dobrovoľne odstúpil. Neštvalo ťa to neskôr?
- Nie. V ten večer sa mi uľavilo a bol som rád, že som preč. Mohol som sa bezcieľne ožrať. Pre mňa bolo víťazstvo aj to, že som dokázal odstúpiť a potom to nejako rozdýchať tak, aby som sa úplne nezrútil.
Aj zo strany televízie bol tlak, aby som odstúpil. Tým, ako som sa správal, som ohrozoval projekt za niekoľko miliónov.
Uvedomujem si to a oni nemohli riskovať, že tam niečo vyvediem. V konečnom dôsledku aj Mikla im zarobil peniaze, tak sa na mňa nemajú prečo hnevať.
Si v kontakte s niektorými kolegami z prvej Superstar?
- S Tomášom Bezdedom si píšeme, keď sme blízko, tak sa aj stretneme. S Mirom Jarošom si tiež občas napíšeme a radi sa o muzike hádame. Také milé prekáranie. Ale inak s nikým.
Autor: Marein Šimovec
