Okrem módy držal Trenčín donedávna primát aj v oblasti náhradnej starostlivosti.
TRENČÍN. Autorom publikácie je Branislav Ladický, ktorý prežil v mestečku takmer celé detstvo. Zákulisie unikátneho projektu detského domova priblížil formou spomienok chovancov, vychovávateľov a ďalších zainteresovaných ľudí.
Knihu Rodinné príbehy bez rodín predstavil v trenčianskej knižnici.
Zmeniť svoj osud sa dá
Branislav Ladický prišiel do Detského mestečka Trenčín – Zlatovce v júni 1990. Ako s odstupom času poznamenal, až tam začal žiť ozajstný život, pretože dovtedy bol umiestnený v dojčenskom ústave v Púchove.
Jeho novou rodinou sa stala manželská dvojica Lissníkovcov.
„Pripravili ma do života tak, ako by mal každý rodič pripraviť svoje dieťa – aby sa vedelo adekvátne začleniť do spoločnosti. Nepoddal som sa osudu a po ukončení ústavnej starostlivosti som vyštudoval na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Prostredníctvom tejto knihy chcem verejnosti priblížiť osudy dnes už dospelých ľudí, ktorí po transformácii zariadenia v roku 2005 prišli o svoj domov a skutočnú rodinu.“
Podľa pedagóga Juraja Hatríka sú spomienky na to, aké to v Zlatovciach kedysi bolo, síce krásna vec, ale dôležitejšie je, že z úst mladých ľudí zaznieva nespokojnosť so súčasným stavom.
Manželské dvojice v rodinných bunkách nahradili v systéme výchovy detí piati vychovávatelia vo výchovných skupinách.
„Veľmi sa bránim termínu klienti, lebo už v tom samotnom slove je zakliata falošnosť celej dnešnej situácie. Urobiť z dieťaťa klienta v pozícii, v ktorej prichádza do mestečka, je totálny cynizmus všetkých, ktorí sa na tom zúčastňujú,“ nešetril kritikou Hatrík, dlhoročný vedúci tamojšieho hudobného krúžku.
Vyvážená vzorka pamätníkov
Popri svedectvách detí kniha hovorí aj o dvoch skupinách dospelých. Jednak o tých, ktorí s deťmi žili, resp. s nimi nejako spolupracovali, na druhej strane i o tých, ktorí sa rozhodli pôvodný model Detského mestečka zrušiť. Ako doplnila vydavateľka Eva Čunderlíková, na práci ocenila najmä Ladického komplexný pohľad a schopnosť výberu vzorky respondentov pri zbieraní príbehov.
Jediné mestečko svojho druhu na Slovensku
Detské mestečko Trenčín – Zlatovce začalo písať svoju históriu 1. septembra 1973. K jeho vzniku dopomohlo hľadanie možnosti skvalitnenia starostlivosti o deti žijúce mimo vlastnej rodiny.
Z pôvodného plánu šiestich mestečiek na Slovensku sa projekt podarilo zrealizovať len v Trenčíne.
Architekti Peter Brtko a Ľudovít Režucha zaň v roku 1974 získali Cenu Dušana Jurkoviča.
Výnimočnosť modelu detského domova spočívala v rodičovskom páre, starajúcom sa popri vlastných aj o zverené deti.
Devízu tejto formy náhradnej starostlivosti predstavovala hodnota rodiny. „Základnou jednotkou zariadenia bola obytná bunka, ktorá pozostávala z izieb detí, kompletného trojizbového bytu rodičov, veľkej obývacej izby, malej kuchynky a hygienického vybavenia. Manželské dvojice sa do pracovného pomeru vyberali konkurzným riadením, v ktorom sa sledovala ich osobnosť, cit pre prácu s deťmi, emocionálnosť, empatia a hlavne umenie ovládať sa. Detské mestečko malo kapacitu 205 – 214 detí, o ktoré sa staralo sedemnásť manželských dvojíc. V ich prípade však išlo skôr o poslanie,“ vysvetlil Ladický.
Bývalý riaditeľ zariadenia Vladimír Vachalík potvrdil, že dušu mestečka tvorili prítomné rodiny.
„V prípade zachovania rodinných buniek by deti znova našli ľudí, ktorým hovorili mamička a ocinko. Boli pre ne vzorom po každej stránke a vždy u nich našli pochopenie.
